Úvod / Články / Aktuality / Róbert Bae Kahoku Stangl: Človek sa nikdy nezmení, len sa prispôsobí situácii. Ja som bol viac-menej
Tlačiť

Róbert Bae Kahoku Stangl: Človek sa nikdy nezmení, len sa prispôsobí situácii. Ja som bol viac-menej

OBJEDNÁVAJTE TU:

[video width="1280" height="720" mp4="http://evitapress.sk/wp-content/uploads/2014/09/nebo_nopanta.mp4"][/video]
Tento rozhovor bude trošku dlhší, ale Robo, ktorý svoj príbeh zvečnil v knižke Nemám čas na umieranie si to ozaj zaslúži. Nudiť sa nebudete. smile
„Zo všetkého sa musíš dostať sám – slzy nevyliečia, ale ulahodia duši.“
„Keď som sa narodil, asi na mňa sudičky niečo vyliali.“
„Treba sa stále smiať.“
To sú jeho kréda. Nezvyčajný mladík s nezvyčajným osudom a nezvyčajným menom, ktorý ozaj šíri okolo seba nezvyčajne dobrú energiu. Ktorý sa ozaj smeje. Róbert Bae Kahoku Stangl a jeho príbeh – Nemám čas na umieranie.

Róbert Bae Kahoku Stangl: Človek sa nikdy nezmení, len sa prispôsobí situácii. Ja som bol viac-menej

Robert Bae Kahoku Stangl. Čo vaše meno značí? smile

Keď som pracoval ako hrobár, mal som prehľad o tom, ako to chodí v štátnej správe a zistil som, že človek môže mať tri krstné mená a dve priezviská. Ale druhé priezvisko získa len sobášom. Dostal som zoznam mien, ktoré sú zadarmo, lebo inak sa platí za každé písmenko. Vybavil som si nový rodný list, nové doklady. Bae je po kórejsky a znamená to „inšpirácia“ a Kahoku je havajsky a znamená to „hviezda“.

V rozhovoroch s vami som čítala pekné, silné vety, ktoré vyšli z vašich úst: „Zo všetkého sa musíš dostať sám. Slzy nevyliečia, ale ulahodia duši. Keď som sa narodil, asi na mňa sudičky niečo vyliali. Treba sa stále smiať...!“ atď. Je to vaša životná filozofia, zmenilo sa niečo potom ako sa vám toto celé stalo?

Viac-menej sa celý život riadim filozofiou, že slzy nevyliečia, ale ulahodia duši. Ale keď je človek chorý, uvedomuje si to viac. Keď som niekedy pozeral – vtedy ešte Modré z neba – nikdy som neplakal. Ale keď je človek chorý, všetko vníma inak a nehanbí sa za slzy. Viem, že aj ten plač je na niečo dobrý. Keď som vracal po chemo, jednoducho som musel plakať. Inak to nešlo. A to, že som sa popri tom aj smial, to už je len moja šialenosť. smile Všetci okolo plačú a ja sa smejem. smile

Je to oslobodzujúce, nechať voľný priechod emóciám...

Chorý človek, nie, že nemá emócie, ale uvedomuje si všetko inak. Všetko okolo neho je iný svet. On má vlastný svet. Keď sedíš v nemocnici a kvapká ti chemo tri hodiny, tak rozmýšľaš len nad tým, kedy ti začne byť zle. Nerozmýšľaš nad tým, ako sa dostaneš domov, aké je vonku počasie. Počúvaš reči, že sa musíš obrniť, neuvedomovať si to. Ale to sa nedá. Mne išla chemoterapia 20 sekúnd a už mi bolo zle. A potom – ideš domov, hoci vidíš slnko, tak vieš, že ti bude zle a len čakáš na to, kedy to začne. To ti strašne odoberá energiu. A musíš sa sústrediť na to, že tvoj deň a vlastne i život sú odrazu rozdelené iba na jednotlivé kroky, stupienky, po ktorých ideš. Prídeš domov a musí ísť rýchlo spať. A čakáš – budem vracať, nebudem vracať, dostanem horúčku, dostanem triašku, vyspím sa... Potom nasleduje ďalší krok – idem jesť, nejdem jesť... len kroky. Deň sa nedá naplánovať celý. Nie. V ten deň človek nikdy nevie, čo bude. A na druhý deň už vôbec nie. Mal som obdobie, keď som 5 nocí nespal. Tak mi bolo zle. A nič som s tým nemohol urobiť.

Ako sa to dá vydržať? Čo vás držalo nad hladinou?

Tak ako som povedal – všetko musíte sám. Keď k tomu došlo (chemoterapia), hovoril som si už vydržím, už to prejde. Prišiel ďalší deň – to prejde. Urobil som chybu – na začiatku, keď som sa cítil zle a odkladal som vyšetrenia. Keď som si vtedy hovoril, že to prejde. To nikdy nerobte – keď sa cítite zle, nič nie je len tak a neprejde to samé. Môj verdikt bol tretie štádium rakoviny zo štyroch. Ale už počas choroby, keď viete čo vám je a liečite sa, si človek „to prejde“ povedať musí! Lebo keď si to nepovie, poddá sa tomu a keď sa tomu poddá, tak je zle. Takže treba ísť krok za krokom. Nenaplánujete nič. Ja som nevedel, čo bude. Bol som v kóme, mal som zničené pľúca, nohy. Mohol zaspať a už som sa nemusel zobudiť. Takže ja som si plánoval – tak, za hodinu sa pôjdem najesť. Ale nešiel som sa, lebo mi bolo tak zle, že som nemohol. Tak som si povedal, skúsim neskôr. A tak postupne. Krok za krokom.

Pri čítaní vašej knihy mi veľmi zarezonovali vaše sny. Možno ani nemám celkom na mysli sny s Kamilou, ale to plnenie tých de facto nesplniteľných úloh...

Áno. Boli to tri sny a ja som na ne najskôr zabudol. A potom sa mi raz, keď som nemohol zaspať zjavili. Veľmi podrobne a prvé čo som urobil – okamžite som to začal ťukať do počítača. A keď som písal knihu, vyjavovali sa mi nové a nové detaily z tých snov a postupne som to dopĺňal. A vždy, keď si na tie sny spomeniem, alebo keď som si čítal, čo som napísal, som prekvapený. Nikdy som nehral počítačové hry a ja tam v „Matrixe“ idem niekoho hľadať! smile

Sny sú odrazom nášho podvedomia. Niekto vám v nich naznačoval, že vás čaká niečo veľmi ťažké, takmer nedosiahnuteľné, ale musíte to dokázať...

Tiež si hovorím, že to bol vlastne ako keby prvý pokus – ak toto zvládneš, príde ďalšia fáza a tretia. A potom som sa prebral z bezvedomia. Čiže tie sny, to bol asi náznak, znamenie, že budem mať šancu.

V životopise uvádzate, že ste robili džudo, divadlo, skauting, hrali ste na flaute, stolný tenis, futbal. Pracovali ste na prokuratúre, v zahraničí ste robili au-pair, pracovali ste ako hrobár, administrátor firmy na kosačky... to je skutočne záber. Teraz ste na invalidnom dôchodku, ale neverím, že len tak sedíte. smile Čo robíte?

Momentálne ozaj len tak sedím. smile Ešte mi lekárka nedovolí ísť do práce. Vyskúšal som jednu brigádu, ale zistil som, že nevládzem, takže stále sa dávam dokopy, rehabilitujem, cvičím. A také tie veci, čo človek robí, keď chodí do práce, robím na plný úväzok. smile Sedím pri telke a pozerám šport, veľa jem a užívam si pohodu. Ale keďže som už musel predať všetky autá čo som mal, aby som mal z čoho žiť, už mi hrozí, že musím predať aj motorku, musím si hľadať robotu. Lebo celú „chorobu“ – všetko som si platil sám. Zo svojich úspor a dostal do neskutočného mínusu. „Vďaka“ kóme som vlastne ušetril. smile Ale už sa musím rozbehnúť. Zvládol som to aj vďaka môjmu bývalému zamestnávateľovi, riaditeľovi, ktorý mi dal dvakrát príspevok. Keď je človek chorý, vníma finančné problémy horšie, ako keď je zdravý. Omnoho viac to na vás dolieha. Keď musíte dávať sto, topäťdesiat, dvesto eur na doplnkovú liečbu, na lieky – nerátam benzín. Je to dosť, keď máte dvestodvadsať eur „maródku“ a k tomu dôchodok dvesto eur. Ale nikdy som nepýtal od rodičov, oco daj mi, vždy som si hradil všetko sám. Nemal som peniaze – predal som notebook. Išiel som tipovať, vyhral som. Predal som auto. Ak sa mi nepodarí zohnať robotu, budem musieť predať aj motorku, ale tej by som sa veľmi nerád vzdal. smile

Máte nejakú predstavu, čo by ste robili?

Ja som odmalička nadšená kancelárska krysa! smile Takže jednoznačne týmto smerom – kancelária, papiere. Alebo šofér. Niečo, kde by som nemusel dlho stáť, kvôli nohám. Nemám problém sa postaviť k linke, ale v súčasnosti by som to už nezvládol. To si musím priznať. Nebudem robiť niečo, čo by mi poškodilo. Musím používať barly, bandáže...

Prevrátilo vám to, čo sa vám stalo nejako hodnoty? Je teraz pre vás dôležitejšie niečo iné, než predtým?

Všimol som si komentáre, ktoré písali ľudia k môjmu príbehu, typu: „teraz už vie, čo je život“ ... A zistil som, že ľudia často nevedia, o čom rozprávajú. Všetci máme nejaké priority. Ale nikto im príliš nedáva váhu, kým neochorie. Každý nadáva na slovenský sociálny systém, ale kým nie je chorý, nerieši to. A ja som zrazu bol chorý a vtedy som sa stretol s úradmi... A to mi teda otvorilo oči. Takže či sa mi zmenili priority? Nezmenili. Stále som rovnaký, stále som „šaleny“ smile, len si už dávam viac pozor. A hlavne, užívam si viac rodinu. Teraz namiesto toho, aby som šiel večer von, pozriem si radšej s otcom futbal. Proste byť s nimi. Také základné až banálne veci. Vážim si aj to, že sa ráno zobudím. Predtým mi to bolo jedno. smile Teraz mi to už jedno nie je. Áno, ľudia rozprávajú, že choroba človeka zmení, ale ja si nemyslím, že je to pravda. Človek sa nikdy nezmení, len sa prispôsobí situácii. Ja som bol viac-menej mŕtvy, a teraz žijem. smile Treba si užívať každý deň –  hlavne rodinu. Lebo rodina trpela. Ja nie, ja som spal, ja som nevedel, čo sa so mnou deje. Oni trpeli.
A čo mi potom mama rozprávala, čo počula od lekárov... rozum sa človeku zastaví, ale nič s tým neurobí. Môžem napísať ďalšiu knihu. Možno to niekomu pomôže, ale zas budem ja zlý, lebo som povedal pravdu do sveta. smile Aj teraz – počúvam hlasy, že som V siedmom nebi nepozdravoval toho, toho... ale ja nemôžem za to, ako to oni nastrihali. smile Ja som pozdravil každého, koho som uznal za vhodné. Ale nie – nepozdravovali si. smile Nik sa nepozerá na to, čo je za tým, každý hneď rieši a prípadne ťa ihneď odsúdi.
A ľudská závisť? Neskutočné! Úradníčky ti závidia, že si chorý, lebo budeš mať viac peňazí ako ona? Ľuďom strašne chýba pokora. Zrazu každý to isté prežíva a vie, ako ti je. Ale dobre, každý máme nejaký šport, niekto zbiera známky, niekto je hejter, niekto jazdí na motorke. smile

Jazdíte stále?

Jasné! Tak ako mi to dovolí telo a počasie. smile Som z Popradu. Ráno som vyšiel z domu, bolo päť stupňov, prídem sem (Bratislava) a tu je dvadsaťjeden. smile Veľký rozdiel za tých 5 hodín cesty vlakom. smile

Ako ste na tom zdravotne teraz? Ste už celkom fit?

No, vlastne áno. Vo februári som dostal papier, že som porazil rakovinu, dokázal som to pomocou chemoterapie a ožarovania, nepoužíval som žiadne „woodoo“ ani nič také, proste len sila vôle a mysle a to svinstvo – nazvime to tak, inak sa to nedá nazvať. Teraz, po pol roku, ma akurát tento týždeň čakajú kontrolné CT-čka, takže v utorok 23. 9. budem vedieť, ako som na tom. Ale ja sa cítim zdravo a verím, že výsledky budú dobré. Keby som si povedal, že budú zlé, tak budú zlé. smile

Dá sa povedať, že aj písanie knihy bolo pre vás istou terapiou? Vypísali ste sa z „toho“ alebo naopak – bolo ťažké sa k tomu vracať?

Rozhodnutie – napíšem o tom knihu – bolo ťažké. Najskôr sa mi do toho nechcelo. Ale potom som si povedal, že tú knihu nepíšem pre seba, ja viem, čo som zažil. Ani pre rodinu, lebo oni to všetko počuli z mojich úst. Píšem to pre ostatných. Chcel som dať ľuďom, ktorí sa ocitnú v podobnej či ťažkej situácii väčšiu chuť bojovať. Lebo ja som bojoval a vyhral som. Každý pretek má štart a až potom je cieľ. Nikdy neskočím do polovice a až odtiaľ idem do cieľa. Aj toto som chcel povedať.

Čiže to bola motivácia?

Áno. Lebo pre mňa to nebolo – vypíšem sa a bude mi dobre. Ja som mal telefonáty, ja som sa mohol a mal komu vyrozprávať. Išlo mi o to, podať to druhým. A keď som si to spätne čítal, tak to bola taká terapia, že viac som reval, ako keď som to písal. Ako malý chlapec. smile

A spomeniete si teda na ten celkom prvý podnet – čo to bolo, keď ste si povedali – musím o tom napísať?

Asi tá prvá chemoterapia. Vtedy som vážne uvažoval, že spácham samovraždu. Ale hovoril som si, že to musím prekonať, že to je len chvíľkovú poblúznenie mysle. Ale budem úprimný, keby som vládal... neviem. Ale keďže bývam na prízemí, nič by sa mi nebolo stalo, z okna som nemohol vyskočiť. smile A dostať sa k vlaku – to by bol problém! smile

A čo sa stalo, že ste prekonali to „poblúznenie mysle“, že vás tie samovražedné myšlienky prešli?

No len to, že som to vydržal. Že som po tých troch dňoch dokázal z tej postele vstať a dokázal som ísť do lekárne – po niečo, aby sa mi uľavilo. Lebo rodina vám nepomôže, keďže nevie presne, čo vám je, ako sa cítite. Vy to totiž ani neviete povedať. Ja som po prvej chemo štyri dni nerozprával. Bol som hotový, nemohol som poriadne otvoriť ani zavrieť ústa, sliny mi tiekli. Išiel som do lekárne, prišiel som tam s rúškom. Len som na magistru čosi habkal, nevedel som čo a hlavne ako to mám povedať. Naznačoval som. Ale pochopila a dala mi nejaký roztok. A zabralo to, tak keď mi bolo lepšie, hneď som šiel za ňou s tým, toto si nechajte, keď príde niekto taký ako ja, poraďte mu to. Keď to mne pomohlo, nech to skúsi. Takže vlastne to, že som to dokázal prekonať ma zbavilo akotak samovražedných myšlienok. Lebo stále som mal v hlave – príde druhá chemo, príde tretia chemo, bude to horšie, nebude to horšie... ale potom som si povedal, ale čo, veď telo si zvykne na všetko, zvykne si aj na chemo! smile

Ale napísali ste to dobre! Máte s písaním nejaké skúsenosti? smile

Nie. Písal som to presne tak, ako som to mal v hlave. Písal som to ako sedlák. smile Preto aj bolo nutné to opraviť. smile Nepremýšľal som ako to napíšem. Proste tá veta zo mňa vyšla a tak ostala. Samozrejme, po chemo, keď mi bolo zle a nemohol som písať, mal som prestávku. Týždeň – dva. Vrátil som sa k tomu, nemenil som to štylisticky, len som čo – to podopĺňal. Hovoril som si, keď budem vydávať knihu, oni to upravia a ja s tým budem súhlasiť alebo nie. Išlo mi o to, aby tam bola hlavne pravda. Tak, ako som to vtedy videl, cítil, zažil. Nič také, že ja budem písať to, čo som o tom čítal na internete. To nikoho nezaujíma.

Aké bolo stretnutie s Evitou?

Keď som videl plagát Evitapress, chcel som toto malé žieňa vidieť! smile Bolo super vidieť ju naživo, objať. smile Lebo z telky ju človek pozná, ale je to iné. Ja sa musím priznať, pravidelne čítam jej knihy aj knihy z vydavateľstva – mama si to kupuje a ja si to prečítam ako prvý. Takže ja som bol ozaj strašne rád. A ako ku mne prišla – ako k veľkému kamarátovi! smile Ale cítil som to podobne – tak dobre, aj ja som tvoj kamarát, poď sem! smile

Chystáte sa písať ďalej?

Priznám sa, chystám sa. smile Mám v hlave jednu knihu, rozmýšľam, že napíšem o tom, ako sa ku mne správali doktori, sestričky, úradníci, ľudia v čakárňach, v lekárňach. Aby to ľudia videli z pohľadu človeka, ktorý stojí v rade s rúškom na tvári. Proste stojí tam a počúva tie reči. Príde do čakárne, zaklope na dvere ordinácie a dobre, že ho nejdú zožrať. Máte na tvári rúško, holú hlavu, dve barly a ľudia začnú vyskakovať. Keby som bol zdravý, tak sa pobijem. smile

Nebodaj sa vás štítíli?

Nie, to nie, ale tie reči! Prečo klope, akú má výhodu, jeden pán povedal – čo rakovina, rakovinu má každý druhý človek. Išiel som do lekárne, zakýval som magistre a už sa ozvalo – a čo nás predbieha a čo, že má rúško! A takéto veci. Aby to ľudia pochopili. Niekto z nich si to dúfam prečíta – a nájde sa. A uvedomí si, že teda to asi nebolo celkom „kóšer“. A ten sociálny systém – poisťovňa, úrad práce....proste, aby sa niekto nad tým zamyslel a začal to riešiť. A nie, že len nadávame, a volíme si rovnakých politikov. Takže toto mám ešte v hlave. To zbúcham rýchlo, to sa píše ozaj dobre. smile

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sa ocitnú, sú v podobnej situácii ako vy?

Napísal som pre nich knihu. smile Ale vážne – hovorím to všade. Dôležité je začať bojovať. Neurobiť to ako ja na začiatku, keď som čakal na diagnózu, ale už to tušil a povedal som si – kašlem na to, veď s rakovinou sa dá žiť aj 5 aj 10 rokov, tak čo. To bolo po operácii uzliny. Veľmi dlho som čakal na výsledky, ale už som vedel, že mám rakovinu. A hovoril som si, nebudem sa liečiť, bude mi zle a tak. Ale napokon sa to našťastie vo mne zlomilo. Jednoznačne treba do toho ísť. Ja viem, že každému je inak zle, každá chemo je iná, každý sme iný. Nie, treba ísť do toho, povedať si dobre, budem bojovať, bude mi zle, budem vracať, lebo to je ozaj nápor. Ale človek musí presvedčiť sám seba – idem do toho. Na druhej strane, ak mu rodina alebo niekto nepomôže, nemá šancu. Poviem to úprimne – kamaráti, známi, musia pomôcť. Ak by na to bol človek sám, musel by byť silnejší než ja a to sa dá ťažko predstaviť. smile (smiech) Ale naozaj, ísť do toho, vzoprieť sa, plakať, ale nevzdať to. A vyvarovať sa chýb, ktoré som robil ja. Treba veľa jesť, veľa piť. Ja som nechcel jesť, ja som tri dni nejedol. A z toho mi bolo ešte viac zle. Skúšať to. Cviklu, kozie mlieko, nutridrinky, hocičo. Bude vám zle, ale musíte. Kupovať si vitamíny. Je to náročné, keby som bol milionár, pomôžem každému. Je to v hlave. Osemdesiat percent je psychika, takže treba do toho ísť hlavou a zvyšok postupne príde. A napriek všetkému, treba si užiť každú chvíľu, treba byť s rodinou, nebyť mrzutý. Nebuďte na nich nahnevaní, oni za to nemôžu. Treba si užiť každý okamih života. A keď to príde, tak to príde. A oni potom nebudú plakať, budú na vás spomínať v dobrom. Tak, ako je to v Mexiku. Smrť má byť oslava života človeka. La muerta. To je oslava. Oni oslavujú, tancujú, spievajú. A my plačeme. Ja som bol hrobár, tak niečo o tom viem. smile Ľudia sa hádžu do hrobu – a ten mŕtvy, čuduj sa svete – nepovstane. smile Takže tak nejako, tak ako sa vy smejete teraz, tak by to malo byť. Ja som sa smial, aj keď som vracal. Oni plakali, ja som sa smial. A smial som sa preto, lebo som vedel, že ešte budem vracať. Ale ten smiech mi pomohol. Keď prišlo ďalšie vracanie, nebol som na tom tak zle ani fyzicky ani psychicky. Každý to máme inak – ale kto neskúsi, nezistí. smile

Novinku Nemám čas na umieranie si môžete kúpiť v Evitastore.

Galéria k článku

K článku neboli pridané žiadne iné obrázky.

Komentáre k článku

Doposiaľ nebol pridaný žiadny komentár.

Komentáre môžu pridávať len registrovaní užívatelia.

Obľúbené tituly

Všetko alebo nič I+II

Eva Urbaníková

Všetko alebo nič I+II

Hodnotenie: 0/5

9,99 € 3,99 € (- 60%)

Luxusný prešľap

Evelin Červienková

Luxusný prešľap

Hodnotenie: 3/5

8,99 € 1,99 € (- 78%)

 Cena na otázku

#naružovo

Eva Urbaníková

#naružovo

Hodnotenie: 5/5

10,99 € 3,99 € (- 64%)

Všechno nebo nic I+II - filmová CZ

Eva Urbaníková

Všechno nebo nic I+II - filmová CZ

Hodnotenie: 0/5

9,99 € 3,99 € (- 60%)

Ďalšie články

Evitovky sú späť !

Evitovky sú späť !

Znovu budete čítať príbehy, čo píše život...

Evitovky za 1,99 €!

Evitovky za 1,99 €!

Máte všetky naše knižky? Alebo vám niektoré ešte chýbajú? Je tu obrovská príležitosť na doplnenie zásob

Osobný odber opäť aktívny

Osobný odber opäť aktívny

Osobný odber na všetok tovar z nášho e-shopu je opäť otvorený!

Evita je SLOVENSKÁ SPISOVATEĽKA ROKA 2016!

Evita je SLOVENSKÁ SPISOVATEĽKA ROKA 2016!

Panta Rhei Awards 2016 - knižný "Oscar" - je za nami.